utorok 23. júna 2015

Ja, môj brat a naše "teľa" opäť v sedle, na potulkách Slovenskom

        

 ...2 bratia, 10 dní, 10 pohorí, 663 kilometrov, 12 258 výškových metrov..




             Snaha otestovať si svoje fyzické a psychické sily, na chvíľu uniknúť z bežnej reality, spoznať pekné zákutia našej krajiny a zažiť trošku dobrodružstva, kým sa opäť ponoríme do pracovných/štúdijných stereotypov. Tak by sa dala zhrnúť motivácia, vďaka ktorej sme sa ja a môj brat Andrej po roku znovu usadili na bicykle a vydali na potulky naprieč Slovenskom. Len tak, bez akéhokoľvek špeciálneho vybavenia, podpory, sponzorov - sami za seba. Skúsenosti z minuloročných potuliek nám potvrdili, že v tom nie je žiadny problém. 

           Naše vybavenie tvorili dva obyčajné horské bicykle, stan, spacáky a "teliatko" - medzi nami ustálené pomenovanie pre veľký batoh so šatstvom a osobnými vecami, ktorý Andrej celý čas hrdinsky niesol na pleciach. Kapsy na bicykel sa nám kupovať nechcelo. Z mojej strany boli opäť obavy o fyzickú pripravenosť. Viac ako pol roka som nesedel na bicykli, ani inak aktívne nešportoval. Navyše, pár dní pred plánovaným štartom som ochorel. Zato Andrej, ten mal na háku, dva dni pred začiatkom našej expedície si ešte doprial celkom drsný cyklomaratón v Levočských vrchoch.  

           V pláne sme mali vyraziť z domu zo Spišskej Novej Vsi, prejsť si stredné Slovensko a vrátiť sa naspäť po juhu. Lenže, ako to už pri takýchto dobrodružných podnikoch býva, plány sa zvyknú meniť kvôli rôznym nepredvídateľným situáciám. V našom prípade to boli pozatvárané kempy v ktorých sme chceli prespať, a teda neistý nocľah. Dalo by sa ísť aj úplne na divoko a rozložiť si stan kde príde, ale to by nás (mňa) po pár nociach prestalo baviť. Takže sme zo stredného Slovenska pokračovali ďalej na západ, dopriali si jednodňovú prestávku u rodiny v Nitre a zakončili výlet na Považí, odkiaľ sme sa odviezli domov vlakom. 

         Naša tohtoročná cesta sa oproti minuloročnej vyznačovala tým, že sme išli oveľa viac po horách, mimo civilizácie a asfaltiek plných áut. Kvôli tomu sme sa častejšie ocitali v ťažkých terénoch. Miestami bolo treba bicykle tlačiť, prenášať cez popadané stromy, zdolávať strmšie stúpania a prudšie zjazdy. Pritrafilo sa aj zopár pádov. Toto všetko stojí veľa psychických síl. Najmä vtedy, keď je človek napríklad unavený, hladný, smädný, nastane nejaká porucha, padnú plány, a podobne. Mnohokrát sa treba vynájsť, zaimprovizovať. Ale to všetko napokon iba umocňuje zážitky. Veľkým pozitívom bolo, že nám prakticky celý čas prialo počasie. Vychytať dva týždne ustáleného, letného počasia na začiatku júna je pomerne vzácne.

           Počas výletu sa opäť dostali do konfrontácie moja a bratova povaha. Ja mierne labilný a úzkostlivý, brat zasa pohodový, nebojácny flegmatik (niekedy až príliš), vždy s chuťou dať si nejaký extrém. Ja som bol stále pre niečo nervózny, vystrašene som sledoval čas, stavy zásob, značky a kadečo ešte. Andrej ma len ukľudňoval a ďalej si niečo fotil... V niektorých veciach nie sme kompatibilní, ale v tom zásadnom sme sa vždy nejako zhodli. Počas takýchto expedícií sa proste treba vedieť dohodnúť a byť navzájom tolerantní a empatickí. Inak to nejde. 

Potulky nám priniesli množstvo nezabudnuteľných momentov, o ktorých si môžete prečítať v nasledujúcich článkoch tohto blogu. 

1. etapa: Spišská Nová Ves - Dobšinská ľadová jaskyňa (+ Dedinky)

Slovenský raj - prírodný skvost Spiša, už aj pre cykloturistov


Etapa v číslach: dĺžka 68,3 km, čistý čas jazdy 4:30 hod., nastúpané výškové metre 1 106, maximálna výška 1 015 m.n.m., priemerná rýchlosť 15,2 km/h, maximálna rýchlosť 58,5 km/h



Prvého júna 2015, na "emdedet", s Andrejom štartujeme našu cykloexpedíciu. Ja ešte mierne prechladený, ale zato plný odhodlania. Dopoludnie patrí doladzovaniu posledných detailov, vyrážame až po obede. Počasie ako vymaľované, je krásny, slnečný deň.

Zo Spišskej mierime do Slovenského raja. Prvé kilometre po asfaltke do susedných Smižian, potom po poľnej ceste okolo obcí Spišské Tomášovce a Letanovce, až do Hrabušíc - známeho štartoviska pre túry v raji. Spomínaná poľná cesta sa vraj má v budúcnosti stať upraveným cyklochodníkom. V súčasnosti je zjazdná iba keď je sucho, po dažďoch by ste sa tam utopili v blate. Zo začiatku sa nám šľape fajn, i keď môj nezvyknutý zadok od tvrdého sedla takmer ihneď začal pobolievať. Treba vydržať, prejde to - vravel som si.

Z Hrabušíc nás cesta vedie do blízkeho turistického centra Podlesok. Z Podleska začína roklina Suchá Belá, taktiež chodník na Kláštorisko a neďaleko je aj nástup na Prielom Hornádu. Podlesok, obvykle plný turistov, v tento deň zíval prázdnotou. Dopriavame si malú prestávku, dočerpávame nejaké sacharidy, napoly si delíme dvojlitrovku kofoly. Čaká nás výšľap s prevýšením 500 metrov na vrchol Suchej Belej. Málokto okrem miestnych vie, že popri známej rokline vedie na vrchol aj pekná kľukatá asfaltka. Zo začiatku je stúpanie dosť strmé, neskôr čoraz miernejšie. Andrej aj napriek teliatku na pleciach stúpa hore s prehľadom, ja za ním fučím na doraz... 

Suchá Belá, ako aj naša asfaltka, ústia na neoficiálnej magistrále Slovenského raja - Glackej ceste. Tá vedie po hrebeni kopcov od Kláštoriska až po plošinu Geravy nad Hnileckou dolinou. Glackou cestou sa po novom môžu okrem peších turistov prejsť aj cyklisti. Cesta sa krúti malebnou prírodou, miestami sa otvárajú aj výhľady.

Z Glackej cesty zjazdujeme po novom cyklochodníku dole Veľkými a Malými Zajfami. Je to krásny prírodný kaňon okolo kľukatého potôčika. Ťažko opísať slovami, treba vidieť. Miestami má človek pocit, že toto hádam ani nemôže byť Slovensko... Škoda že sme nefotili. Zjazd ústi pri západnom cípe priehrady Palcmanská Maša, odkiaľ sa ďalším malebným kaňonom napájame na hlavnú cestu smer Stratená. Krajinu tu dotvára aj romantická železnica s množstvom mostov a tunelov. Občas sa na nej mihne nejaký motorový vláčik. Tak isto pred Stratenou sa nachádza starý cestný tunel (prvý na Slovensku), ktorý možno na pešo alebo na bicykli obísť cez zaujímavý náučný chodník Stratenský kaňon.

Počas celého dňa riešime problém, ako spoľahlivo upevniť stan a spacák na stojane na mojom bicykli. Minulý rok sme na to použili špagát, tento rok sme zvolili kožené remene. No ani tie nedržali ideálne... (v ďalších dňoch už to bolo ľahšie, len si človek musí násť spôsob).

Záverečné kilometre ku Dobšinskej Ľadovej Jaskyni zdolávame po hlavnej ceste, cez obec Stratená (naozaj príznačný názov). Dedinka takpovediac "na konci sveta". Ale turisti si ju našli, je tu pár penziónov a reštaurácii.

obec Stratená

Andrej minulého roku pracoval v novo vybudovanom Turistickom informačnom centre pri ľadovej jaskyni a podarilo sa mu tam po známosti vybaviť nocľah. Inak, v Stratenej a v okolitých obciach funguje množstvo príjemných privátov za rozumné ceny, na Dedinkách je aj kemp.

Rútim sa popri TIC Dobšinská Ľadová Jaskyňa

Na našom ubytovaní si skladáme veci, dopriavame si chvíľku oddychu. Padá na nás únava, no do večera ešte ostáva nejaký čas, bola by škoda ho nevyužiť. Padlo teda rozhodnutie previesť sa do neďalekých Dediniek, ku priehrade Palcmanská maša.

Pri Palcmanskej Maši


Pri priehrade nás víta vskutku idylická večerná atmosféra. Teplý, priam letný večer, všade pokoj, na priehrade v loďke rybári, občas preletí nejaký vláčik...

Večerné Dedinky a Palcmanská Maša


Obec Dedinky je výhodný bod na dovolenku v Slovenskom raji. Cez leto sa dá člnkovať a kúpať na priehrade, turistikovať po okolitých kopcoch a užívať si tunajšiu pokojnú atmosféru. Na neďalekých Bielych Vodách je nástup na Zejmarskú roklinu. Z Dediniek na Geravy v minulosti premávala perfektná lanovka. V súčasnosti je bohužiaľ mimo prevádzky.

Na Dedinkách sa usádzame na terase zariadenia "Lahôdky Delika". Ide o potraviny a krčmu v jednom. Kúpite si ľubovoľný nápoj v potravinách (za cenu ako v potravinách) a popíjate si na teraske pred lahôdkami (alebo aj dnu), ako v krčme. Navyše, otvorené je do neskorého večera. Takéto zariadenia by podľa nášho názoru mohli fungovať všade.

Cestou nazad ku Ľadovej jaskyni si dávame ešte výšľap na Dobšinský kopec, kde sa každoročne konajú známe automobilové preteky do vrchu. Z vrcholu kopca sa nám otvorili parádne panoramatické výhľady na mestečko Dobšiná a okolité kopce regiónu Gemer. Nad tým všetkým západ slnka...

Andrej vo výšľape na Dobšinský kopec


večerný výhľad z Dobšinského kopca


Naspäť na ubytko ku ľadovej jaskyni sa vraciame už za šera. Ešte sme si prichystali a spapali rýchlu, chutnú večeru, a hurá oddychovať. Príjemné, mäkké postieľky lákajú. Na ďalšej etape budeme potrebovať veľa síl...




2. etapa: Dobšinská Ľadová jaskyňa - útulňa Nižná Kľaková

Muránska planina a jej drsná krása


Etapa v číslach: dĺžka 54 km, čistý čas jazdy 4:53 hod., nastúpané výškové metre 1 444, max. nadmorská výška cca 1 320 m.n.m., priemerná rýchlosť 11 km/h, max. rýchlosť 53,5 km/h



V utorok, druhého júna, vstávame z teplých postelí s cieľom spoznať Národný park Muránska Planina, zdolať niekoľko jej vrcholov a priesmykov a stráviť ďalšiu noc uprostred divočiny v útulni Nižná Kľaková. Ráno je pekné, slnečné. Napriek všetkému komfortu som v noci spal dosť zle. Snáď na to nedoplatím... Na cestu sa vôbec neponáhľame, vládne ranná pohodička, chutné raňajky na terase TICka. 

V úvodných kilometroch si to opäť šinieme po hlavnej ceste, smer Pusté Pole a sedlo Besník. Hlavné cesty nám veľmi nevyhovujú, no na tomto úseku to je potrebné strpieť. Cesta vedie miernym stúpaním. Pred nami ako na dlani Kráľová Hoľa, s vrcholom zahaleným v oblakoch. Pred Besníkom stúpanie čoraz strmšie, ale na MTBčku je ľahkých prevodov dostatok... 

Besník je lúčne sedlo pod Kráľovou Hoľou, na pomedzí regiónov Spiš, Gemer a Horehronie. Hneď pod sedlom sa nachádza prameň rieky Hron. Popod sedlo vedie železničný tunel. Z vrcholu sedla pekne vidno, ako vlak mizne v tuneli na gemerskej strane a vychádza už na Horehroní, alebo naopak. Je to naozaj pekné miesto. Na lúke nad nami sa pasú ovce. Krajinou sa nesie romantický zvuk zvoncov a svieži vietor od Kráľovej Hole. Škoda len tej hlavnej cesty plnej kamiónov. Dávame si tu krátky oddych pred ďalším náročným stúpaním smerom na sedlo Pred Čuntavou. 

Z Besníka stúpame najprv strmo cez lúky, potom lesom. Lesná cesta je tu bohužiaľ poznačená ťažbou dreva a pohybom ťažných mechanizmov Šľape sa pomaly a pomerne ťažko. Jeden kilometer sa mi tu zdá ako päť. Navyše, nad Kráľovou Hoľou sa hromadia zlovestné čierne mraky, v diaľke sa ozýva hrmenie. Z odbočky Pred Čuntavou pokračujeme v stúpaní na sedlo Jama. Začínajú však padať prvé kvapky dažďa, búrka sa blíži. Andrej ma upokojuje, nech nestresujem, že to nič nebude. Ja však trvám na tom, aby sme sa ukryli pod najbližší možný prístrešok. V húštine vedľa cesty sa zjavil lesnícky posed. Pri búrke nie je dobrý nápad štverať sa na vyvýšené miesta. Stromy však vyzerajú byť vyššie ako posed a dážď je blbec. Tak sa ukrývame na posede. Zrazu lesom zneje kukanie kukučky, a hneď nato prichádza lejak. A tak v suchu na posede sledujeme dážď, debatujeme a papáme sladkosti z ruksaku. Nič iné nám ani neostáva.

papaníčko na posede


vytešený Andrej v suchu na posede

Na chvíľu dážď ustal, chystáme sa zliezť a ísť ďalej. Vtom zrazu prichádza ešte silnejší lejak, hromy sa ozývajú čoraz bližšie. V prírode sa hrmenie znásobuje ozvenou o okolité kopce, sú to naozaj slušné šupy. Po nejakej polhodinke sa opäť ozvala kukučka a búrka sa definitívne vzďaľuje. Opúšťame náš úkryt, utierame bicykle a šľapeme ďalej. 

Lámeme to stále hore kopcom, až na najvyšší bod dňa pod vrcholom Trestníka. Cesta komplet rozmočená, ide sa veľmi ťažko. Navyše neskôr pred sedlom Priehybka kríži cestu veľa popadaných stromov. Je ich treba obchádzať cez húštiny, či prenášať.

výšľap po rozmočenej ceste Muránskou planinou


Odbočka nás naviedla na technický, prudký zjazd do doliny o cca 400 metrov nižšie. V zjazde som stratil s bočnej sieťky ruksaku jedného starostlivo šanovaného Pilsnera, ktorého som viezol ešte z domu, aby sme si ho večer pri útulni vychutnali. Po tomto zistení nadávam ako nikdy predtým, morálka hlboko upadá. Následný výšľap späť na hrebeň sa zdá nekonečný. Teploty sa striedajú, chvíľu je zima, potom spoza mraku vychádza slnko a zas sa varíme v pote. Nato pre zmenu začína opäť pršať. Andrej to zvládal v pohode, mne bolo v tomto momente totálne nanič. S vypätím síl zdolávam Sedlo Severná lúka, kde sa pásli také zvláštne čierne kravy. Fotka nižšie dokazuje, že to našťastie neboli len halucinácie z vyčerpania.

kravičky na sedle Severná lúka

Zo Severnej lúky zjazd smer Šumiacka priehyba. Klesáme najprv príjemným terénom, neskôr nás však opäť brzdia ťažobné práce lesníkov. Jeden statný košatý dub padol len pár metrov nado mnou... Je to blbé, keď sa po značených cyklotrasách premávajú okrem cyklistov aj ťažné mechanizmy, ktoré totálne ničia terén. Ale čo už, sme na Slovensku.

Zbehli sme až na hlavnú cestu na sedlo Javorinka. Na hlavnej ceste sa chvalabohu dlho nezdržujeme, odbočka nás smeruje na malebnú lesnú asfaltku, ktorá mierne dvíha náladu. Zjazdom sa dostávame na Veľkú lúku. Ozaj veľká lúka, priam ako z pozadia Windowsu. Niekedy sa na nej zvyknú preháňať stáda polodivokých koní, my sme bohužiaľ žiadne nevideli. V Muránskej planine je všade veľa infopanelov o miestnom tradičnom chove koní. Kto má rád koníky, určite si tu vie prísť na svoje.

na Veľkej lúke

Prechádzame naprieč Veľkou lúkou na rázcestie Veľká lúka - Piesky, s odbočkou na Muránsky hrad. Počas krátkej pauzy sledujeme, ako sa tu lesníci pri Tatrovke čosi naťahujú ohľadom dreva.  Pýtame sa ich na našu ďalšiu trasu. Jeden z vedúcich sa s nami dáva do debaty. Rozpráva, ako v mladosti zakladal rôzne okrášľovacie a ochranárske spolky. Je to ťažké komentovať, nevidíme do pozadia vecí, ale tá masívna ťažba nielen kalamitných stromov uprostred národného parku podľa mňa s ochranou prírody nemá veľa spoločného. 

Po chvíľke oddychu padá rozhodnutie výjsť si hore na Muránsky hrad. Je to síce len zrúcanina, ale z brala sú v prípade priaznivého počasia nádherné výhľady na okolitú krajinu. Pekné miesto.

výhľad z Muránskeho hradu


V súčasnosti prebieha projekt, v rámci ktorého má byť hrad opravovaný skupinou aktivačných pracovníkov. Snáď mu to trošku pomôže. Pravdepodobne na tomto mieste Andrej stratil svoje cyklistické rukavice, čo však zobral športovo.

Andrej na výhliadke na Muránskom hrade


Po návrate ku Veľkej lúke už na mňa dolieha únava. Čaká nás však ešte jedno dlhé stúpanie ku Studni na Muránskej planine. Cítim obavy, neistotu, či to som ešte schopný dať. Cesta hore sa našťastie ukázala byť pekná, spevnená, plynulá a nie príliš strmá. Za Andrejovho neustáleho povzbudzovania nachádzam v nohách zvyšky síl.

Na sedle v studničke dočerpávame vodu na záverečný úsek. Ten treba prekonať po červenej Rudnej magistrále, mimo cyklotrasy. Tu zisťujeme, že najťažšia pasáž dňa nás ešte len čaká. Prichádza sled prudkých stúpaní a klesaní krížom cez les. Problém prejsť by tam bol aj na pešo, s bicyklami ani nehovorím. A tak tlačíme, vynášame, znášame... Slnko sa skláňa čoraz nižšie, ale náš cieľ je už bízko. To nás ženie dopredu. Zo skalného zrázu na úbočí Kľaku si vychutnávame pekné výhľady do zapadajúcim slnkom zaliatej Hrdzavej doliny.

Andrej s večerným výhľadom na Hrdzavú dolinu

Nakoniec technickým zjazdom konečne završujeme etapu pri útulni Nižná Kľaková. Počas celej etapy sme nestretli žiadnych turistov, no pri útulni vidíme stáť dva bicykle. Zmocňuje sa nás prekvapenie, že existujú aj iní podobní blázni ako my. V skutočnosti to boli ešte oveľa väčší extrémisti. Dvaja skúsení chlapíci, Maník a Martin šľapali už ôsmy deň po celej Rudnej magistrále (žiadne cyklochodníky), cez všetky vrcholy a exponované terény. Štartovali v Zlatých Moravciach a cieľ mali na konci magistrály na vrchu Stolica v Slovenskom Rudohorí. Pri útulni zakladáme ohník, a púšťame sa s týmito dobrodruhmi do debaty. Dostávame dobré tipy, kde sa na ďalšej ceste zastaviť, čo vidieť. Šérujeme proviant, točíme v kruhu poslednú plzeň, čo nám ostala, chalani nás zasa hostia domácimi klobáskami z Marekovho dvora (kde sme sa po porade rozhodli stráviť ďalšiu noc). Navyše, z Maníka a Martina sa vykľuli ľudia zapojení do Projektu Život a organizátori prírodného jarmoku/festivalu na Drienku - perfektného každoročného umeleckého podujatia. Po pravde už dlhšie som na nich zháňal kontakt, ich aktivity ma veľmi inšpirujú. A zrazu ich stretnem takto uprostred divočiny na malej útulni v Muránskej Planine. Sranda. Hneď som si aj kúpil lístok na tohtoročný Drienok.

Dopriali sme si luxusnú na ohni pečenú večeru a uložili sa na spánok v našej skromnej útulni. Snáď nás v noci nebude vyrušovať žiadny maco - lesníci nás pred nimi varovali, vraj je ich tu veľa. Po ceste sme aj videli nejaké medvedie a vlčie stopy. Divočina ako sa patrí! 


3. etapa: útulňa Nižná Kľaková - Drábsko, Marekov dvor

Do pol kolies v blate, naprieč Zbojníckym krajom 


Etapa v číslach: dĺžka 53,29 km, čistý čas jazdy 4:24 hod., nastúpané metre 1 070, maximálna výška 1 200 m.n.m. (štart), priemerná rýchlosť 12,1 km/h, maximálna rýchlosť 58 km/h



V stredu tretieho júna nám svitlo krásne slnečné ráno v sedle Nižná Kľaková. Na lúke sa pásli ovečky, vraj tam niekedy skoro zrána pobehujú aj kone. Nenáhlime sa, debatujeme so spolunocľažníkmi a pomaly sa balíme. 

Pri útulni Nižná Kľaková

Do ďalšej etapy vyrážame až okolo desiatej. Prvý úsek po žltej značke nás vedie prakticky kolmo dole lesom, po úzkom chodníčku plnom kameňov a popadaných konárov. Najprv sa po menšom páde zbieram zo zeme ja potom aj Andrej...

Mierne rozhodený zo šialeného klesania od Nižnej Kľakovej

V lesnej studničke si dopĺňame vodu a pokračujeme až pod takzvanú Skalnú Bránu. Je to skalné bralo vypínajúce sa nad krajinou, z ktorého sú naozaj pekné výhľady. Na pešo sa škriabeme hore a užívame si pohľady do ďaleka.

Andrej na Skalnej Bráne

Na Skalnej bráne sme sa zahrali aj na speleológov. Je tam priechodná jaskyňa popod skalu, cez ktorú sme sa prepchali.

Malé jaskyniarske dobrodružstvo

Spopod Skalnej brány pokračujeme síce prudkým, no ako-tak schodným zjazdom ku horárni Stožky. Nakoniec sme zistili, že to nebol značený chodník - minuli sme odbočku. Značený viedol pravdepodobne ešte náročnejším terénom. Celkovo sme sa doobeda spontátnne pustili viacerými neznačkovanými cestami. Značenie je v týchto končinách biedne. Často nám pomáhala s orientáciou GPS aplikácia v mobile.

Od horárne stúpame spevneným plynulým chodníkom cez peknú prírodu, smer sedlo Burda. Až kým sme sa opäť nedostali do zóny intenzívnej ťažby dreva. Tam bolo všetko komplet rozryté, hlboké mláky a blato, konáre a stromy cez cestu. Viac bicykle tlačíme a prenášame, než sa vezieme.

To je tak, keď si po sebe lesníci neupratujú... 

Sedlo Burda pod Fabovou hoľou komplet "rozburdané" od ťažby. Je to akési centrum drevorubačov. Parkovalo tu viacero LKTčiek a rôznych mechanizmov. Majú tam aj chatrčku na nocľah, práve si pri nej varili guláš a nevraživo na nás zazerali. Čím skôr preč odtiaľto. Ďalej našťastie stúpame peknou lesnou hradskou až na sedlo Kučelach.

Z Kučelachu viedla do doliny dobrá spevnená ceta, no my sme sa rozhodli že si to strihneme skratkou po "peknom single traili". To nebolo dobré rozhodnutie. Chodníček sa po pár metroch ukázal byť totálne kolmý masaker. Zdrazu Andrej robí salto cez riadilá a padá kdesi do prádzna. Brzdím a kričím: "Andrej, žiješ?" V zápätí ma upokojuje ako vždy flegmatickým tónom. "Hej." Vskutku škaredý pád. Našťastie sa z reflexu šikovne hodil do krovia vedľa cesty. Inak by sa bol ešte dlho kotúľal dole skalami. Obišiel iba s pár modrinami a odreninami. Po napojení na značenú cyklocestu už nešpekulujeme a po hradskej, neskôr po lesnej asfaltke zjazdujeme do "zbojníckeho kraja" nad sedlom Zbojská.

Nad sedlom Zbojská

Mali sme v pláne obedovať na vychytenom Zbojníckom dvore dole v priesmyku, no ešte skôr nám prichádza do cesty staré turistické centrum pri Chate Zbojská. Chata je otvorená. Objednávame si kofolu, Andrej uteká na vecko ošetriť si odreniny z pádu. Hlad nás už kvári, tak si pýtame aj halušky. Boli výborné, len pre hladných cyklistov by sa ujali aj väčšie porcie. Po chvíľach adrenalínu si tak na chvíľu užívame pokoj, kľud a občerstvenie. Dobre to padlo. Po obede zjazdujeme dole do Sedla Zbojská. Prechádzme okolo Zbojníckeho dvora, kam sme mali pôvodne namierené. Bol plný ľudí a ruchu. Nakoniec fajn, že sme sa najedli hore, v kľude a tichu.

Cez sedlo prechádza kultúrna pamiatka - ozubnicová železnica  z Tisovca do Pohronskej Polhory. Príležitostne po nej premáva jedinečná parná zubačka. Určite to môže byť perfektný zážitok.

Zo Sedla Zbojská ďalej pokračujeme striedavým stúpaním a rovinkami po zaujímavej lesnej ceste až do sedla Diel. Tu nachádzame novú asfaltku vo výstavbe. Nevieme odkiaľ kam, ale vyzerala zaujímavo - taká uzučká cez les, že by ju mohli nechať aj len pre bicykle. Ďalej to lámeme opäť prudkým stúpaním až do sedla Chlpavice. Tu stojí chata Gazdovský dvor, na kopci lazy a niekde nad nami Klenovský Vepor, najvyšší vrch Veporských vrchov - ďalšie pohorie, ktoré sme po Muránskej planine navštívili.

Sedlo Chlpavice

Z Chlpavíc dlhý, rýchly zjazd okolo Pomývačného potoka do obce Dobroč. Blízko nej sa nachádza chránený Dobročský prales. Na lúkach nad dedinkou na pasie dobytok... Naozaj pekné, romantické miesto. Cez ďalšie dedinky Pusté a Jánošovka letíme až do Čierneho Balogu, ktorým premáva známa úzkokoľajná turistická Čiernohronská železnička. Oplatí sa navštíviť.

úzkokoľajka si to šinie Čiernym Balogom

V dedine sme dokupujeme proviant a pokračujeme dlhým, tiahlym stúpaním po asfaltke cez obec Vydrovo, až na sedlo Tlstý Javor. Stúpanie s prevýšením 500 metrov na záver dňa. Niečo podobné ako predošlý deň, akurát o trošku viac síl v nohách. Napriek tomu viac krát počas výšľapu musíme zastať a nabrať dych. Na vrchole si dopriavame víťazoslávne pivko vynesené z Balogu, bicykel-nebicykel. Značky nás tu vítali v CHKO Poľana - ďalšie pohorie na našej ceste. Potom krátky zjazd do horskej obce Sihla, v takmer tisíc metrovej výške. 

 nad Sihlou

Od chalanov ktorých sme stretli predošlý večer v útulni Nižná Kľaková sme dostali tip, ževraj v Sihle v miestnej pekárni o pol ôsmej večer dostať perfektný na dreve pečený chlieb, a tiež nejaké cesnakové osúchy. Tak ako vraveli aj bolo. Za pár centov si tu kupujeme chlebík aj posúch a na lúke nad obcou sme si robíme malý večerný piknik.

Piknik na lúke nad Sihlou

Na ôsmu sme sa telefonicky ohlásili v miestnom centre agroturistiky - ekofarme Marekov dvor v blízkej osade Drábsko. Dojednali sme si nocľah, aj večeru a raňajky. Dorazili sme sa tam o nejakej pol deviatej. Kým sme si každý dopriali sprchu, bolo hádam už aj deväť, pani gazdinú sme nechali s večerou čakať. Nakoniec nám aj tak naservírovala chutný domáci hovädzí guláš a k tomu pivečko. Do neskorého večera potom debatka s domácimi a ich ďalšími hosťami, kým sme sa odobrali na spánok. Treba sa dobre vyspať, ďalší deň bude opäť náročný.

4. etapa: Drábsko, Marekov dvor - Zvolen

Malebná Poľana a "nehostinná" Kováčová


Etapa v číslach: dĺžka 89,1 km, čistý čas jazdy 5:56 hod., nastúpané výškové metre 1 216, maximálna výška cca  1 200 m.n.m., priemerná rýchlosť 15 km/h, max. rýchlosť 56,5 km/h




V štvrtok ráno vstávame do ďalšieho slnečného rána v skromnej kolibke na ekofarme Marekov dvor. V noci som opäť slabo spal, každú chvíľu brechali psíky Marekovcov. Možno sa okolo potulovalo nejaké divé zviera, ktovie... Pohostinní Marekovci nám prichystali výborné raňajky. Na farme vyrábajú vlastné chutné syry a mäsové výrobky. Mňamka. Suma ktorú si od nás pri odchode vypýtali bola ozaj rozumná, nemuseli sme siahnuť hlboko do kapsy. Radi sa tu ešte niekedy vrátime. Škoda len, že pravdepodobne tam (alebo niekde počas dňa) sme stratili nabíjačku na foťák. Ďalej teda musíme fotiť úspornejšie, aby vydržala baterka.

Ráno plní síl na Marekovom dvore

V úvode etapy nás rozmaznáva nekonečný asfaltkový zjazd. Najprv dole obcou Sihla, potom cez Kamenistú dolinu okolo chránených meandrov Kamenistého potoka. Prichádzame ku malebnému tajchu Hronček, robíme si tu pár fotiek. 

Pri tajchu Hrončok

Andrej dostal nápad vyšľapať si z doliny ešte na vrch Zákľuky. Mali sme tip, že sú odtiaľ panoramatické výhľady na celé stredné Slovensko. Musel som ho odhovoriť, veď ešte máme pred sebou dlhú cestu. Dosť nás preveril už nasledujúci strmý stupák na sedlo Na Štompe. Aspoň že pod vrcholom bola studnička, v ktorej sa dalo osviežiť. Zo sedla pokračujeme zjazdom ku Horárni Tri Vody. Pre chvíľkovú nepozornosť som počas zjazdu skoro spadol. Mal som veľké šťastie, v tej rýchlosti by to asi nedopadlo dobre. Dole pri horárni sme si dopriali menšiu pauzu. Stojí tam aj takáto historická železiarska vysoká pec

Pri historickej vysokej peci

Vo vysokej peci

Od horárne stúpame hore Veľkou Prostrednou dolinou. Najprv po miernej asfaltke, potom strmo po lesnej ceste. Na sedle Betónka sme minuli nenápadnú odbočku, museli sme sa vracať kus cesty naspäť. Od Betónky na sedlo Jasenová vedie uzučký, miestami miznúci chodníček s množstvom zvalených stromov ktoré treba preskakovať. S bicyklami celkom fuška.

Selfie na sedle Jasenová

Na Jasenovej je veľká križovatka turistických ciest po Poľane. Váhame, či ísť podľa plánu hneď zjazd do Hrochoťskej doliny, alebo skúsiť ešte prejsť pár kilometrov po hrebeni. Zvíťazila druhá možnosť. Stálo to hodne síl vyšľapať až hore, bola by škoda neužiť si ešte výhľady. 

A tak z Jasenovej ďalej stúpame. Náročné stúpania a medzi nimi pár krátkych technických zjazdov. Hladné žalúdky sa však hlásia, treba čo najskôr zastať a najesť sa. Nakoniec sa ocitáme na veľkej lúčnej planine Ľubietovská Bukovina vo výške 1200 metrov, s nádhernými výhľadmi dookola. Sadáme na lúku, vyberáme domáci chlebík zo Sihly a uprostred prírody si užívame piknik. Byť tam tak s frajerkou, bola by to vážna romantika. Nádherné miesto.

Na Ľubietovskej Bukovine

Z Bukoviny bol pôvodný plán ísť ďalej po hrebeni až ku Chate Horalka, no natrafili sme na inú peknú cestu do doliny dole lúkami. Bol to nekonečný, technický zjazd. Ja na svojom bicykli bez odpruženej vidly som skoro prišiel o ruky. Po ceste sme našli zaujímavú útulňu "Partizánsky hotel". Keby bolo viac hodín, možno by sme tam boli aj ostali.

útulňa "Partizánsky hotel"

Náš zjazd nás vypľul kdesi na asfaltke medzi obcami Strelníky a Povrazník. Malá dedinka Povrazník je ozaj čarovné miesto, kde akoby zastal čas. V miestnej krčme sme si dávame kofolu a vychutnávame tamojšiu pokojnú atmosféru.

Z Povrazníka sa túlame pofidérnymi cestičkami okolo viacerých salašov. Chceme sa napojiť na značkovaný chodník do Ponickej Huty. Pýtame sa bačov, čekujeme GPS-ko, aj tak sa nevieme vymotať. Mňa opäť chytajú nervy, už sa mi nechce blúdiť. Nakoniec nachádzame správnu cestu a parádnym zjazdom cez Veľkú dolinu zbiehame až do dedinky Ponická Huta. Odtiaľ už žiadne rozbité lesné single traily, len asfaltka až do Kováčovej. Rýchlym tempom míňame podpolianske dedinky Dúbravica, Čerín, Čačín, Lukavica, Veľká Lúka.

obec Čačín

Kúpeľné mestečko Sliač bolo pre nás trošku šokom. Po dlhých dňoch strávených v horách takmer osamote sa tu vo večerných uliciach hemžilo množstvo rekreantov, všade čulý ruch. Chceli sme si tu aspoň dokúpiť proviant, no všetky obchody už boli pozatvárané. Nič, dojdeme do Kováčovej a tam uvidíme.

Kováčová - opäť kúpeľná obec plná rekreantov. Avšak, ostávame sme nepríjemne zaskočení pri zistení, že náš kemp je zatvorený! Čo teraz? Pýtame sme sa v blízkom priváte, či nemajú voľnú izbu, no sú plne obsadení. Tak volám kamošovi študujúcemu vo Zvolene, či neporadí nejaký lacný nocľah tam. Vraj máme navštíviť vysokoškolský intrák, v ňom by sa malo dať prespať za pár drobných. Unavení teda šľapeme až do Zvolena. Na intráku nám však za nocľah strelili takú cifru, že to neprchádzalo do úvahy. Hľadáme druhý internát. Tam nás tiež odbili, že bez ohlásenia vopred cudzích neubytovávajú. Dostávame aspoň tip, že sa máme ísť pýtať na ubytovňu Doprastav. V ubytovni mala službu síce ústretová, no mierne zmätená pani recepčná. Najprv nám ponúkla nejakú drahú izbu. Pracne jej vysvetľujeme, že nám netreba televízor ani iné vymoženosti. Nakoniec po dlhom vyjednávaní sa pre nás našla obyčajná robotnícka izba za cca polovičnú cenu. Hurá, bude kde spať! A dokonca sa snáď pošťastí aj sprcha. Dostali sme izbu na bunke medzi írečítými robotníkmi, ktorí ale boli celkom v pohode... Ako Andrej vraví, keď niečo chceš, treba si to vedieť "vyrepovať" (vyjednať). 

Najedli sme sa, osprchovali a vybrali do ulíc Zvolena na večerné pivko. Na terase v centre mesta si dávame vytúženého Urpinera. Dokonca tam bolo aj WiFi, takže si Andrej mohol načítať ďalšie GPS mapy do mobilu. Pod naším stolom som objavil gitarové brnkátko. Milý nález, celkom sa mi hodí. Po ceste na ubytovňu nás to "vcuclo" do ďalšej krčmy, kde si dávame ešte po jednom pollitráku a debatujeme o všeličom. Na ubytovňu sa vraciame až po polnoci. Zajtrajší tisícmetrový výšľap na Skalku bude po tejto noci viac než ťažký. 

5. etapa: Zvolen - útulňa Cabanka, Kremnické vrchy

Ideme hore...

 

Etapa v číslach: dĺžka 41,85 km, čistý čas jazdy 4:20 hod., vystúpané metre 1 395, max. výška cca 1260 m.n.m. (Skalka), nadmorská výška štart 285 m.n.m., nadmorská výška cieľ 1 160 m.n.m., priemerná rýchlosť 9,66 km/h, maximálna rýchlosť 39,5 km/h



V piatok ráno po predošlom dlhom večeri vstávame z postelí na ubytovni vo Zvolene o čosi neskôr. Opäť som toho veľa nenaspal, ale čo už. Večer sme si zasa raz neoprali. Veci už smrdia od potu naďaleko, ale kašlať na to. Aj tak by sme to nemali kde povešať... Pred štartom ešte utekáme dokúpiť zásoby do blízkeho supermarketu a na chvíľku načerpať dojmy (a informácie) do centra mesta. 

Prvé kilometre dňa nás po európskej ceste č. 66 privádzajú opäť do Kováčovej, kde nás predošlý večer neprijali. Prechádzame popri termálnom kúpalisku a zavretom kempe a vyrážame do hôr. Čaká nás výšľap až na dominantu Kremnických vrchov, Skalku. 

Rekreačným tempom si to šinieme po asfaltke okolo vodnej nádrže Kováčová. Pekné miesto. Zastavujeme, kocháme sa krajinou a fotíme. 

Pri vodnej nádrži Kováčová

O pár kilometrov prichádzame ku rekreačnému stredisku Ovčiar, kde som bol kedysi dávno v detskom tábore. Na naše prekvapenie zisťujeme, že stredisko je spustnuté, zarastené, očividne už pár rokov v stave chátrania. Škoda ho. Aspoň sme tu našli malý suvenír - zapaľovač, ktorý nám na ďalšej ceste ešte pomohol. 

Po rokoch pri Chate Ovčiar

Stúpame. Terény sa menia. Spevnená cesta nás zaviedla na rozbočku v lokalite Nad Suchou dolinou. Odtiaľ pokračujeme po náročnej, členitej spojovacej ceste cez kopec do vedľajšej doliny. Tam šľapeme zas pohodovo po asfaltke. Z konca asfaltky na vrch Veľký Son opäť ďalší prudký chodník hore lesom. Bolo treba dobrý kus cesty tlačiť bicykle. Od lokality Za vrch lúka sa stúpanie zmiernilo, ale pre zmenu boli cez cestu pováľané stromy... Pracne sa "prebíjame" ku lokálnemu lyžiarskemu centru Brestová, kde nás potešili prvé výhľady. Odtiaľ pomerne dobrá cesta ďalej hore. 

Stúpanie nepoľavuje, je vyčerpávajúce a monotónne. V hlave po čase začína prepínať. Kdesi pred Rudnou poľanou nám definitívne dochádzajú tekutiny, čo morálke tiež nepridalo. Na hrebeni máme mierny problém aj s orientáciou, značenie je tu nejasné. Zorientovali sme sa až na sedle Tri Kríže. Otvárajú sa pekné výhľady, no na Skalku ešte stále pomerne ďaleko - a bez vody a energie nazvyš.

Výhľad zo sedla Zlatá Studňa

Na ďalších kilometroch striedavo klesáme a stúpame, cez sedlo Zlatá Studňa, na Králické sedlo. Každý kilometer sa zdá ako večnosť. Kdesi tam na ceste nachádzame jednu cyklistickú rukavicu. Andrejovi sa veľmi zíde, keďže svoje rukavice stratil a ľavú ruku má doudieranú od pádu.

Od Králického sedla je naša méta už na dohľad. Opäť kopček-jamka-kopček, cez Bystrické sedlo a konečne až na Skalku - turistické a lyžiarske centrum Kremnických vrchov. Na vrchole kopca stojí už z diaľky viditeľný tristo metrov vysoký vysielač. 

Zbiehame ku chate Limba, kde som bol ubytovaný v zime počas školského lyžiarskeho zájazdu. Pán prevádzkar, ktorý sa cez zimu neprejavoval príliš ústretovo, je teraz priam ako vymenený. Ochotne pre nás otvára bar, čapuje kofoly a všemožne sa snaží pomôcť či dať dobré rady pre naše ďalšie putovanie. Neskôr si na Limbe dopriavame aj teplú obedo-večeru v podobe kuracieho perkeltu. Perkelt nepatrí medzi moje obľúbené jedlá, no v tento deň sa mi zdal nesmierne chutný...

Chystáme sa pokračovať v ceste. Pán prevázkar nás však upozornil, že kemp v Kremnici, kam mierime, je už dva roky zavretý. Opäť raz treba improvizovať. Spomíname si na kolegov cyklistov, ktorí nám ešte na útulni Nižná Kľaková v Muránskej planine odporúčali dobrú útulňu Cabanka na hrebeni Kremnických vrchov, neďaleko Skalky. Nocľah v tejto útulni  je momentálne najlepšou možnou alternatívou. Snáď sa nám ju podarí nájsť, mala by byť niekde v blízkosti Kordíckeho sedla, viac nevieme... Na Limbe si ešte kupujeme pár fľaškových pív, ktoré si vychutnáme neskôr.

Výhľad z terasy chaty Limba

Po príjemnom občestvení na Limbe si dávame ešte malú pauzu na vrchole zjazdovky na Skalke. Chrúmame chrumky, sŕkame pivko a kocháme sa výhľadom na Banskú Bystricu a okolité pohoria...

večerný výhľad zo Skalky

Zo Skalky zjazdujeme po lesnej ceste ku Sedlu Tunel. V tejto lokalite ešte nedávno existoval zrekonštruovaný starý lesný tunel, ktorý však bohužiaľ pred pár rokmi zavalilo. Ďalej striedavými klesaniami a stúpaniami pokračujeme popod vrchol Vyhnatovej, až ku našej útulni Cabanka. Nachádzame ju prázdnu, čakala akoby len na nás. Je to veľmi pekná útulňa, interiér zdobia rôzne umelecké diela predošlých nocľažníkov (chápte doslovne - uhlíkové obrazy na stenách, zošity plné básní...). Skladáme si dnu veci, chystáme si malú večeru, Andrej na chvíľu zakúril v piecke. Potom si sadáme na terasku pred útulňou vychutnávame pivko, atmosféru večerného lesa a debatujeme. Okolo nás zatiaľ padá noc. Luxusný večer po ťažkom dni.

na útulni Cabanka

Na spanie si Andrej ani nerozkladal spacák, v útulni sú nejaké staré matrace a perina, ustlal si tak. Ja si vystačím so svojim spacákom a karimatkou. Líham si spať s nádejou, že sa snáď konečne vyspím. Snáď... 

6. etapa: Útulňa Cabanka - Vyšné Hodrušské jazero, Banská Štiavnica

Naprieč krajom zlata, striebra a sopiek


Etapa v číslach: dĺžka 78,33 km, čistý čas jazdy: 5:31 hod., nastúpané výškové metre 1 556, maximálna výška 1 146 m.n.m. (štart), priemerná rýchlosť 14,2 km/h, max. rýchlosť 63,3 km/h



Sobota, šiesty jún. Na útulni Cabanka vstávame už o pol šiestej, čaká nás dlhá etapa. Vyrážame prv do stúpania na Kordícke sedlo (tu sa dá pekne dostať chodníkom z Banskej Bystrice), potom krásny dlhý zjazd Mokrou dolinou smer Turček. V zjazde Andrej chytá defekt, ktorý ale s prehľadom profíka za pár minút rieši. Od Studeného žľabu opäť trošku stúpania, otvárajú sa prvé výhľady na vodné dielo Turček. K samotnej priehrade nie je prístup, vodári to tam majú oplotené. Ale odbočkou z cesty sa dostanete aspoň na takúto vyhliadku.

Nad priehradou Turček
Cez malý tunel prichádzame do malebnej obce Turček. Obec má dvoje potraviny. Navštívili sme obe a dokúpili si nejaký proviant.

Potom cez druhý malý tunel von z obce a členitým stúpaním smer Stred Európy pri Kremnických Baniach. Makli sme si. Hore lúkami šľapeme na sedlo ku Kostolu sv. Jána Krstiteľa zo 14. storočia. 

Andrej šľape ku stredu Európy

Toto miesto je vraj najstarším určeným geografickým stredom Európy. Je tu osadený pamätný kameň k významným udalostiam Slovenska, smerová ružica so vzdialenosťami do jednotlivých európskych metropol. Vedľa je vybudovaný ešte akýsi "prírodný amfiteáter", ktorý však aktuálne postráda účel. Celkovo je to ale veľmi pekné miesto.

pri strede Európy

V blízkom parčíku sa nachádza aj miere gýčová "Eurostudňa". Vodička z nej vytekala takmer po kvapkách. Asi EÚ priviera kohútiky :-)

Z Kremnických Baní si to zjazdujeme do Kremnice. Mestečko učupené medzi sopečnými kopcami, známe ťažbou zlata a razením mincí. Vládne v ňom veľmi príjemná atmosféra.

panoráma námestia v Kremnici

V miestnom cykloobchode som si kupujem nové brzdové gumky na bicykel, nech to trošku brzdí. Staré už boli hodne "vybývané". Potom padlo rozhodnutie absolvovať prehliadku kremnického Mestského hradu. Z balkónov Kostola sv. Kataríny uprostred hradného areálu je perfektný výhľad na mesto a okolie. Okrem toho sú v jednotlivých baštách hradu aj rôzne muzeálne expozície, v podzemných priestoroch kostnica. Ak navštívite Kremnicu, za pozretie stoja aj rôzne tematicky ladené múzeá v historických domoch na námestí, ako aj slávna stredoveká Kremnická mincovňa. 

výhľad na Kremnicu z veže hradu

Na kremnickej pešej zóne si dávame sýty obed v reštike Modrý Kocúr. Príjemný podnik, veľmi chutné jedlo. Mal som isté obavy, ktoré sa nenaplnili. Všetko na parádu.

malebné mesto Kremnica

Po výdatnom obede potom s ťažkosťami lámeme výškové metre hore Kremnicou a ďalej smer obec Nevoľné. Našťastie, nevoľno nám neprišlo, a tak pokračujeme dlhým zjazdom cez Ihráč a ponad Jastrabú až ku Hronu, do obce Trnavá Hora.

Chvíľka oddychu, potom letíme obcou Jalná a ďalej stúpame hore malebnou Močiarskou dolinou. Víta nás Štiavnický stratovulkán. Zas o trošku iná príroda, inak formované kopce. A príznačný, členitý terén, "kopček-jamka".

V horúčave stúpame a stúpame, zdá sa že snáď sto kilometrov. Keď tu zrazu, Močiar. Vchádzame do Močiara, a čuduj sa svete, v jeho strede malá krčma. Prichádzame ku krčme, krčmárka práve otvára. Objednávame si pitivo. V priebehu 5 minút je krčma plná štamgastov. Popíjame a oddychujeme uprostred Močiara. Nie, nepreskočilo nám od pražiaceho slnka. Močiar je malebná dedinka uprostred Štiavnických vrchov.

nad dedinkou Močiar

Sériou krátkych zjazdov a o niečo dlhších stúpaní sa dostávame až na sedlo Jaseňová pažiť. Odtiaľ dlhý, prudký a členitý zjazd, cez ďalšiu malebnú obec Podhorie. Už z diaľky vidno banskoštiavnickú kalváriu. Kým sme sa k nej však dostali, ešte bolo treba hodný kus stúpať. Na kopci nad mestom riešime, či zbehnúť ešte do mesta, alebo ideme do kempu a spravíme si pohodkový večer. Do mesta sme už nakoniec nešli, ale vyšľapali sme si aspoň na kalváriu.

panoráma večernej Banskej Štiavnice z kalvárie

Kalvária nad Banskou Štiavnicou z diaľky pôsobí majestátnym dojmom, zblizka však ošumelo a rozpadávajúco. Aktuálne tam prebiehali nejaké rekonštrukčné práce. Snáď sa podarí dať ju trošku dokopy. Každopádne, z jej vrchu je parádny výhľad na večerným slnkom zaliatu UNESCOvú Štiavnicu a okolité kopce.

Banská Štiavnica

Na chodníku na kalváriu bolo rozsypaná kopa sklenčín. Radšej bicykle potlačíme a sme radi, že nemusíme riešiť ďalšie defekty. Od Kalvárie mierime priamym smerom do kempu pri Hodrušskom jazere. Najprv však treba zdolať prudké stúpanie na sedlo Červená studňa. Po ťažkom dni nám už nie je všetko jedno. Kúsok pod sedlom sa nachádza írečitá cigánska štvrť. Akurát tam mali bašável, muzika revala zo všetkých strán.

Zo sedla nasledoval dlhý, strmý, členitý zjazd na rozbočku ku Hodrušskému tajchu. Smerovník "kemp" nás veľmi potešil. Navyše, od odbočky ku kempu smerovalo viacero áut, bude to v pohode. Prichádzame ku kempu a čuduj sa svete, kemp mimo prevádzky! A tajch vypustený. Motorizovaní záujemci o kempovanie sa sklamane otáčajú a my ostávame bezradní stáť. Čo teraz?

Andrej si všimol šípku, že kilometer hore dolinou sa nachádza nejaký hotel Salamander. Z posledných síl strmo stúpame k hotelu. Pomaly sa stmieva... Prichádzame ku hotelu. Vykľulo sa z neho štvorhviezdičkové zariadenie s ubytovaním od 100€ na noc vyššie. Klientelu tvoria bratislavskí snobi. Napriek tomu bola k nám slečna na recepcii veľmi príjemná. Poradila nám, že v lese kúsok za hotelom sa nachádza opustený detský tábor, kde sa dá rozložiť stan. Po chvíli blúdenia a nervozity sme to našli. Je to vlastne iba zarastená čistinka uprostred lesa. Nevadí, nie je čo riešiť. V posledných lúčoch svetla si staviame stan, dojedáme posledné zvyšky proviantu, prezliekame si smradľavé šaty za menej smradľavé a ideme do hotela na pivo. Načapovali nám tam nejakého predraženého Pilsnera. Na peniaze kašľať, padol výborne. Popri pití piva si nabíjame mobily, Andrej vďaka hotelovej wifi sieti na internete zisťuje informácie potrebné pre ďalšiu cestu.

Netušíme, ktoré z kempov na našej ďalšej plánovanej trase sú otvorené a ktoré nie. Pozisťovali sme si na nich čísla, plus na nejaké ďalšie ubytovacie zariadenia, na druhý deň ich obvoláme. V prvom rade treba ráno čo najbližšie dokúpiť proviant, už nemáme čo jesť. Únava nás zmáha. Dopísal som denník, Andrej pozisťoval čo treba, zobral si z recepcie nejaké prospektíky a mapky okolia a ide sa spať. Ďalší deň sa asi len pomotáme po okolí Štiavnice a ďalej uvidíme...