4. etapa: Drábsko, Marekov dvor - Zvolen

Malebná Poľana a "nehostinná" Kováčová

Etapa v číslach: dĺžka 89,1 km, čistý čas jazdy 5:56 hod., nastúpané výškové metre 1 216, maximálna výška cca  1 200 m.n.m., priemerná rýchlosť 15 km/h, max. rýchlosť 56,5 km/h

V štvrtok ráno vstávame do ďalšieho slnečného rána v skromnej kolibke na ekofarme Marekov dvor. V noci som opäť slabo spal, každú chvíľu brechali psíky Marekovcov. Možno sa okolo potulovalo nejaké divé zviera, ktovie... Pohostinní Marekovci nám prichystali výborné raňajky. Na farme vyrábajú vlastné chutné syry a mäsové výrobky. Mňamka. Suma ktorú si od nás pri odchode vypýtali bola ozaj rozumná, nemuseli sme siahnuť hlboko do kapsy. Radi sa tu ešte niekedy vrátime. Škoda len, že pravdepodobne tam (alebo niekde počas dňa) sme stratili nabíjačku na foťák. Ďalej teda musíme fotiť úspornejšie, aby vydržala baterka.

Ráno plní síl na Marekovom dvore

V úvode etapy nás rozmaznáva nekonečný asfaltkový zjazd. Najprv dole obcou Sihla, potom cez Kamenistú dolinu okolo chránených meandrov Kamenistého potoka. Prichádzame ku malebnému tajchu Hronček, robíme si tu pár fotiek. 

Pri tajchu Hrončok

Andrej dostal nápad vyšľapať si z doliny ešte na vrch Zákľuky. Mali sme tip, že sú odtiaľ panoramatické výhľady na celé stredné Slovensko. Musel som ho odhovoriť, veď ešte máme pred sebou dlhú cestu. Dosť nás preveril už nasledujúci strmý stupák na sedlo Na Štompe. Aspoň že pod vrcholom bola studnička, v ktorej sa dalo osviežiť. Zo sedla pokračujeme zjazdom ku Horárni Tri Vody. Pre chvíľkovú nepozornosť som počas zjazdu skoro spadol. Mal som veľké šťastie, v tej rýchlosti by to asi nedopadlo dobre. Dole pri horárni sme si dopriali menšiu pauzu. Stojí tam aj takáto historická železiarska vysoká pec. 

Pri historickej vysokej peci

Vo vysokej peci

Od horárne stúpame hore Veľkou Prostrednou dolinou. Najprv po miernej asfaltke, potom strmo po lesnej ceste. Na sedle Betónka sme minuli nenápadnú odbočku, museli sme sa vracať kus cesty naspäť. Od Betónky na sedlo Jasenová vedie uzučký, miestami miznúci chodníček s množstvom zvalených stromov ktoré treba preskakovať. S bicyklami celkom fuška.

Selfie na sedle Jasenová

Na Jasenovej je veľká križovatka turistických ciest po Poľane. Váhame, či ísť podľa plánu hneď zjazd do Hrochoťskej doliny, alebo skúsiť ešte prejsť pár kilometrov po hrebeni. Zvíťazila druhá možnosť. Stálo to hodne síl vyšľapať až hore, bola by škoda neužiť si ešte výhľady. 

A tak z Jasenovej ďalej stúpame. Náročné stúpania a medzi nimi pár krátkych technických zjazdov. Hladné žalúdky sa však hlásia, treba čo najskôr zastať a najesť sa. Nakoniec sa ocitáme na veľkej lúčnej planine Ľubietovská Bukovina vo výške 1200 metrov, s nádhernými výhľadmi dookola. Sadáme na lúku, vyberáme domáci chlebík zo Sihly a uprostred prírody si užívame piknik. Byť tam tak s frajerkou, bola by to vážna romantika. Nádherné miesto.

Na Ľubietovskej Bukovine

Z Bukoviny bol pôvodný plán ísť ďalej po hrebeni až ku Chate Horalka, no natrafili sme na inú peknú cestu do doliny dole lúkami. Bol to nekonečný, technický zjazd. Ja na svojom bicykli bez odpruženej vidly som skoro prišiel o ruky. Po ceste sme našli zaujímavú útulňu "Partizánsky hotel". Keby bolo viac hodín, možno by sme tam boli aj ostali.

útulňa "Partizánsky hotel"

Náš zjazd nás vypľul kdesi na asfaltke medzi obcami Strelníky a Povrazník. Malá dedinka Povrazník je ozaj čarovné miesto, kde akoby zastal čas. V miestnej krčme sme si dávame kofolu a vychutnávame tamojšiu pokojnú atmosféru.

Z Povrazníka sa túlame pofidérnymi cestičkami okolo viacerých salašov. Chceme sa napojiť na značkovaný chodník do Ponickej Huty. Pýtame sa bačov, čekujeme GPS-ko, aj tak sa nevieme vymotať. Mňa opäť chytajú nervy, už sa mi nechce blúdiť. Nakoniec nachádzame správnu cestu a parádnym zjazdom cez Veľkú dolinu zbiehame až do dedinky Ponická Huta. Odtiaľ už žiadne rozbité lesné single traily, len asfaltka až do Kováčovej. Rýchlym tempom míňame podpolianske dedinky Dúbravica, Čerín, Čačín, Lukavica, Veľká Lúka.

obec Čačín

Kúpeľné mestečko Sliač bolo pre nás trošku šokom. Po dlhých dňoch strávených v horách takmer osamote sa tu vo večerných uliciach hemžilo množstvo rekreantov, všade čulý ruch. Chceli sme si tu aspoň dokúpiť proviant, no všetky obchody už boli pozatvárané. Nič, dojdeme do Kováčovej a tam uvidíme.

Kováčová - opäť kúpeľná obec plná rekreantov. Avšak, ostávame sme nepríjemne zaskočení pri zistení, že náš kemp je zatvorený! Čo teraz? Pýtame sme sa v blízkom priváte, či nemajú voľnú izbu, no sú plne obsadení. Tak volám kamošovi študujúcemu vo Zvolene, či neporadí nejaký lacný nocľah tam. Vraj máme navštíviť vysokoškolský intrák, v ňom by sa malo dať prespať za pár drobných. Unavení teda šľapeme až do Zvolena. Na intráku nám však za nocľah strelili takú cifru, že to neprchádzalo do úvahy. Hľadáme druhý internát. Tam nás tiež odbili, že bez ohlásenia vopred cudzích neubytovávajú. Dostávame aspoň tip, že sa máme ísť pýtať na ubytovňu Doprastav. V ubytovni mala službu síce ústretová, no mierne zmätená pani recepčná. Najprv nám ponúkla nejakú drahú izbu. Pracne jej vysvetľujeme, že nám netreba televízor ani iné vymoženosti. Nakoniec po dlhom vyjednávaní sa pre nás našla obyčajná robotnícka izba za cca polovičnú cenu. Hurá, bude kde spať! A dokonca sa snáď pošťastí aj sprcha. Dostali sme izbu na bunke medzi írečítými robotníkmi, ktorí ale boli celkom v pohode... Ako Andrej vraví, keď niečo chceš, treba si to vedieť "vyrepovať" (vyjednať). 

Najedli sme sa, osprchovali a vybrali do ulíc Zvolena na večerné pivko. Na terase v centre mesta si dávame vytúženého Urpinera. Dokonca tam bolo aj WiFi, takže si Andrej mohol načítať ďalšie GPS mapy do mobilu. Pod naším stolom som objavil gitarové brnkátko. Milý nález, celkom sa mi hodí. Po ceste na ubytovňu nás to "vcuclo" do ďalšej krčmy, kde si dávame ešte po jednom pollitráku a debatujeme o všeličom. Na ubytovňu sa vraciame až po polnoci. Zajtrajší tisícmetrový výšľap na Skalku bude po tejto noci viac než ťažký.