Ja, môj brat a naše "teľa" opäť v sedle, na potulkách Slovenskom

        

 ...2 bratia, 10 dní, 10 pohorí, 663 kilometrov, 12 258 výškových metrov..

             Snaha otestovať si svoje fyzické a psychické sily, na chvíľu uniknúť z bežnej reality, spoznať pekné zákutia našej krajiny a zažiť trošku dobrodružstva, kým sa opäť ponoríme do pracovných/štúdijných stereotypov. Tak by sa dala zhrnúť motivácia, vďaka ktorej sme sa ja a môj brat Andrej po roku znovu usadili na bicykle a vydali na potulky naprieč Slovenskom. Len tak, bez akéhokoľvek špeciálneho vybavenia, podpory, sponzorov - sami za seba. Skúsenosti z minuloročných potuliek nám potvrdili, že v tom nie je žiadny problém. 

           Naše vybavenie tvorili dva obyčajné horské bicykle, stan, spacáky a "teliatko" - medzi nami ustálené pomenovanie pre veľký batoh so šatstvom a osobnými vecami, ktorý Andrej celý čas hrdinsky niesol na pleciach. Kapsy na bicykel sa nám kupovať nechcelo. Z mojej strany boli opäť obavy o fyzickú pripravenosť. Viac ako pol roka som nesedel na bicykli, ani inak aktívne nešportoval. Navyše, pár dní pred plánovaným štartom som ochorel. Zato Andrej, ten mal na háku, dva dni pred začiatkom našej expedície si ešte doprial celkom drsný cyklomaratón v Levočských vrchoch.  

           V pláne sme mali vyraziť z domu zo Spišskej Novej Vsi, prejsť si stredné Slovensko a vrátiť sa naspäť po juhu. Lenže, ako to už pri takýchto dobrodružných podnikoch býva, plány sa zvyknú meniť kvôli rôznym nepredvídateľným situáciám. V našom prípade to boli pozatvárané kempy v ktorých sme chceli prespať, a teda neistý nocľah. Dalo by sa ísť aj úplne na divoko a rozložiť si stan kde príde, ale to by nás (mňa) po pár nociach prestalo baviť. Takže sme zo stredného Slovenska pokračovali ďalej na západ, dopriali si jednodňovú prestávku u rodiny v Nitre a zakončili výlet na Považí, odkiaľ sme sa odviezli domov vlakom. 

         Naša tohtoročná cesta sa oproti minuloročnej vyznačovala tým, že sme išli oveľa viac po horách, mimo civilizácie a asfaltiek plných áut. Kvôli tomu sme sa častejšie ocitali v ťažkých terénoch. Miestami bolo treba bicykle tlačiť, prenášať cez popadané stromy, zdolávať strmšie stúpania a prudšie zjazdy. Pritrafilo sa aj zopár pádov. Toto všetko stojí veľa psychických síl. Najmä vtedy, keď je človek napríklad unavený, hladný, smädný, nastane nejaká porucha, padnú plány, a podobne. Mnohokrát sa treba vynájsť, zaimprovizovať. Ale to všetko napokon iba umocňuje zážitky. Veľkým pozitívom bolo, že nám prakticky celý čas prialo počasie. Vychytať dva týždne ustáleného, letného počasia na začiatku júna je pomerne vzácne.

           Počas výletu sa opäť dostali do konfrontácie moja a bratova povaha. Ja mierne labilný a úzkostlivý, brat zasa pohodový, nebojácny flegmatik (niekedy až príliš), vždy s chuťou dať si nejaký extrém. Ja som bol stále pre niečo nervózny, vystrašene som sledoval čas, stavy zásob, značky a kadečo ešte. Andrej ma len ukľudňoval a ďalej si niečo fotil... V niektorých veciach nie sme kompatibilní, ale v tom zásadnom sme sa vždy nejako zhodli. Počas takýchto expedícií sa proste treba vedieť dohodnúť a byť navzájom tolerantní a empatickí. Inak to nejde. 

Potulky nám priniesli množstvo nezabudnuteľných momentov, o ktorých si môžete prečítať v nasledujúcich článkoch tohto blogu.