7. etapa: Vyšné Hodrušské jazero - okolo Štiavnice - Počúvadlo

"Bajkom k tajchom" (a iné srandy)

Etapa v číslach: dĺžka 50 km, čistý čas jazdy 4:20 hod., nastúpané metre 1 155, maximálna výška 813 m.n.m., priemerná rýchlosť 12 km/h, maximálna rýchlosť 61,5 km/h

Počas nášho túlania po Štiavnických vrchoch sa nám potvrdil zásadný fakt. Tunajšie chodníky a cesty sa spravidla delia na dve kategórie: tie, čo idú strmo hore a tie, čo idú strmo dolu. Ak sa aj niekde výnimočne vyskytuje rovinka, tak sa ňu možno dostať iba spleťou neprehľadných odbočiek ktoré zaručene miniete a ocitnete sa niekde v prdeli.

Nedeľa ráno a my vstávame po prekvapivo dobrom oddychu uprostred čistinky, kde sme sa predošlý večer zložili. Neďaleko nás luxusný štvorhviezdičkový hotel, a my tu takto... Andrej však trefne poznamenal: "Hotel má štyri hviezdy, no my sme ich mali na nebi nad stanom milióny."

Ráno pri stane uprostred lúky

Prvý čelendž dňa je zohnať čím skôr niečo pod zub. Ruksak na proviant zíva prázdnotou. Dostali sme tip, že pár kilometrov dole kopcom je mesto Žarnovica a tam by mal byť otvorený nejaký supermarket. Tak sme sa vybrali tým smerom. Prechádzame dedinkou Hodruša-Hámre. Keď tu zrazu, oproti nám otvorené malé potraviny. Dnu nás privítala milá staršia pani predavačka prekypujúca priam materinským citom. Obchodík to bol síce maličký, ale mali všetko potrebné pre dvoch tulákov. Robíme poriadny nákup a hneď v parčíku pri obchode si vychutnávame vytúžené raňajky.

Po jedle beriem mobil a obvolávam juhoslovenské kempy, kadiaľ sa chceme vracať domov. Buď nikto nedvíhal alebo boli z rôznych príčin zatvorené. Trasa sa teda bude definitívne meniť. Dnes si dáme takú "malú oddychovku" okolo Štiavnice a zajtra uvidíme. Prenocujeme pri Počúvadlianskom jazere. Kemp je tam síce oficiálne zavretý, ale stan sa tam rozložiť dá.

V okolí Štiavnice je množstvo rôznych značených lesných cyklochodníkov. Informujú o nich tabule s heslom "Bajkom k tajchom". Vytipovali sme si podľa nich jeden okruh. Z Hodruše-Hámrov sme sa vydali stúpaním smer dedinka Kopanice. Asfaltku zavrhujeme, ide sa po lesnej ceste. Tá sa po chvíli prudko dvíha, pred nami nešľapateľná "stojka". A tak tlačíme. Tlačíme prakticky vkuse, až na Kopanice, časť Baňa. Pekné miesto. Odtiaľ lesným zjazdom do hlavnej časti dedinky.

V miestnej krčme oddychujeme pri hroznovke. Akurát sa tu koná nejaké rodinné posedenie. Na ostrom slnku chlapi popíjajú pivo a borovičku a chcú sa s nami debatovať. Po chvíľke šikovne, s dávkou diplomacie unikáme z rozpravy, lúčime sa a hurá ďalej. Šlapeme ešte chvíľku do kopca nad dedinku na lúky s pekným výhľadom dookola.

na kopaniciach nad Banskou Štiavnicou

Po asfaltke sa dostávame až ku Kopanickému tajchu. Okolo neho oddychujúce hlúčiky rekreantov. Kontrast ku ľudoprázdnym lesným cyklistickým cestičkám. Niečo sme zajedli, Andrej si ovlažil nohy a pokračujeme ďalej.

Kopanický tajch

Stúpame hore kopanicami. Strmo a dlho. Slnko praží, morálka mierne klesá. Kdesi pod vrchom Šípová sa cesta konečne mení na zjazd. Strmý, dlhý a technický. Otvárajú sa pekné výhľady dookola.

výhľady na Štiavnické vrchy

Zjazdujeme čoraz technickejšie, vymytá cesta, korene, kamene, po chvíli prenášame celé spadnuté stromy. Andrej dokonca spadol. Sme my vôbec na dobrej ceste? Čekujeme GPS. Sme úplne zle, mimo trasy. Jediná rozumná možnosť je vytlačiť to celé stúpanie naspäť hore a nájsť správnu odbočku. Nervy idú prasknúť...

Nekonečné tlačenie bicyklov späť na kopec. Na kopci nachádzame odbočku. Nenápadná cesta v zátačke uprostred zjazdu, smerujúca strmo hore do lesa. Totálne mimo zorného uhla. Aj keby ste ju zbadali, nepomysleli by ste si že tam treba odbočiť. Na ďalšej ceste ešte jedna či dve takéto pofidérne odbočky, až prichádzame na rovinku. Nekonečnú, absolútnu rovinku po vrstevnici, kopírujúcu úbočie pohoria. Tzv. "Mikovíniho zelená jazda". Konečne normálne bicyklovanie, navyše cez pekný les. V jednom momente sa ocitáme na zjazdovke len pár stovák metrov nad hotelom Salamander, neďaleko ktorého sme v noci stanovali.

Po dlhých kilometroch sa cesta zdvíha do mierneho stúpania a ústi na hlavnú cestu na Sedle pod Cukrmandlom. Hneď za ním sedlo Červená studňa, na ktoré sme predošlý deň krvopotne stúpali. Tentokrát si tu užijeme zjazd.

Andrej prichádza do Banskej Štiavnice

Prichádzame do čarovnej Banskej Štiavnice. Bol som tu pár mesiacov predtým, ale vtedy nemala také čaro. Letný večer v Štiavnici trávime na teraske baru Gaudeamus, kde sme si objednali po pivku (bicykel-nebicykel) a k tomu donáškovú pizzu. Luxus ako má byť. Ešte keby sa tak bolo kde osprchovať a preprať si veci... Človek nemôže mať všetko.

Banská Štiavnica

V bare sa sedelo výborne, ale ku tajchu Počúvadlo pod Sitnom je to ešte viac ako desať kilometrov. A za chvíľu bude osem hodín. V rýchlosti si prezeráme mesto, obdivujeme jeho pamiatky a šľapeme do cieľa. Keď navštívite Štiavnicu, určite si pozrite Starý a Nový Zámok, Kalváriu a Banské múzeum, kde sa v rámci prehliadky prejdete jeden a pol kilometrovým okruhom úzkymi podzemnými banskými štôlňami. A samozrejme, jedinečné banské vodné diela - tajchy.

pamiatky Banskej Štiavnice

Opäť stúpanie a klesanie a tak dookola. Nič iné sa tu nedá čakať. Prechádzame cez obec Štiavnické Bane, krátka pauza pri Vindšachtskom tajchu.

Zo Sedla pod Pinkovým vrchom už len zjazdík až ku Počúvadlu. Počas zjazdu som zazrel nejaké značky, pri ktorých pribrzďujem. Andrej za mnou neregistruje moje hlásenie že brzdím. Náraz, bum-bác a obidvaja ležíme na asfalte. Darmo, nemali sme piť to pivo. Našťastie len pár modrín... 

Pri Počúvadle sa už stmieva. Staviame stan, potom malá večera a ide sa spať. Telo už celé svrbí od potu, dlho nebola možnosť sprchy. Ráno sa snáď aspoň ošpliechame v tajchu.