9. etapa: Drozdovo, Pohronský Inovec - Nitra

Hor sa na dolniaky! 

Etapa v číslach: dĺžka 76,3 km, čistý čas jazdy 4:51 hod., nastúpané metre 1068, maximálna výška 752 m.n.m., priemerná rýchlosť 16 km/h, max. rýchlosť 61,2 km/h

Utorok, 9. júna. Budíme sa v stane pred penziónom Drozdovo. V noci bola trošku búrka, ale stan to vydržal. Mraky sú preč, ráno je slnečné. Decká zo školy v prírode už nalietajú na rannú rozcvičku. Treba sa pobaliť, vysušiť čo je mokré a zbytočne im nezavadzať. Zašli sme na sľúbené raňajky do penziónu. Naše kamošky mali opäť službu, naservírovali nám každému hádam pol kila párkov. Teplé, sýte raňajky nado všetko. Dokonca nám prichystali aj desiatu na cestu. Pri vyúčtovaní zahlásili nejakú banálne nízku sumu. Aspoň sme im nechali tringelt, nech sa necítime trápne, za toľko luxusu. Dostali sme pozvanie zastaviť sa tam cez zimu na lyžovačku (vedľa je malé lyžiarske stredisko). Určite to príde do úvahy. Taká pohostinnosť a príjemný prístup ako v Penzióne Drozdovo sa hocikde nevidí. Odporúčame! Škoda že sme si nespravili spoločnú fotku.

po raňajkách na terase Penziónu Drozdovo

Hneď zrána si dávame trošku stúpania na sedlo Krtinová, na odbočku dole do Obýc. Otiaľ parádny asfaltkový zjazd cez južný listnatý lesík. Zrazu letíme cez otvorenú mohutnú bránu do akéhosi oploteného revíru. Robíme si srandy, že nás tam budú naháňať divé zvery, alebo čo. V osade Obycká Huta (všetko vnútri revíru) sledujeme obrovský, honosný poľovnícky zámoček s heliportom. Reku fíha. Pokračujeme v zjazde, keď tu zrazu pri výjazde z areálu taká istá brána ako hore, lenže zavretá. Čo teraz? Naspäť je to riadny kus cesty hore kopcom. Z druhej strany brány stál aj nejaký pán s autom a márne sa snažil dozvoniť o otvorenie brány. Musel sa otočiť a ísť domov inou cestou. A my zasa prenášať bicykle cez tri metre vysokú bránu, respektíve plot vedľa nej. Nebola to sranda, ale zvládli sme to. Zvláštny moment. Ktovie, čo to je za areál a komu to vlastne patrí. Niekedy je lepšie nebyť príliš zvedavý...

Zjazd pokračuje, letíme cez írečité južanské dedinky Obyce, Machulince, až do Topolčianok. V Topolčiankach trávime zo dve hodinky prehliadkou miestneho zámku a rozľahlých zámockých záhrad. Ozaj pekné miesto. Hneď vedľa je aj Národný žrebčín. Ak pôjdete okolo, určte sa tam zastavte.

pri zámku v Topolčiankach

Pokračujeme po asfaltke trošku do kopca do obce Žikava. Tu majú milú kaviareň Café Kultúrny dom, vyzdobenú trhancami lesklého alobalu zavesenými na šnúre. Už okolo obeda keď sme sa tam zastavil bola plná štamgastov. Dávame sme si hroznovku. Pri kaviarni bol na slnku uviazaný psík. Dali sme aj jemu trochu vody, keď už má takého nepodareného majiteľa, a pokračujeme v ceste. Prechádzame dedinkou Lovce a odbočujeme do lesa, ku známej zubrej obore (patrí pod Topolčianky, ale je 10 km ďaleko). Pri obore akurát kŕmili zubry, prišli sme v dobrý čas. Bol tam však aj nejaký školský výlet, kopa kričiacich detí, žiaden pokoj. Aspoň sme spravili pár fotiek. Tie zubry sú ozaj majestátne zvieratá. Dospelý samec môže vážiť aj tonu.

teta zubrica

Okolo obory cez les prichádzame do obce Zlatno a odtiaľ sa napájame na cyklomagistrálu Tríbečská Hrebeňovka. Tá vedie prevažne po asfaltke po úbočí kopcov. Chvíľku mierne stúpanie, potom mierne klesanie. Príjemná cesta, no nohy už ťažké a do Nitry ku starému otcovi ešte skoro 40 kilometrov. V tríbečskom lese okolo nás pobehovali zajace, srnky, občas sme našli nejaké jahody na ktorých sme sa popásli.

Prechádzme popod hrad Gýmeš. Andrej by sa rád pozrel hore. Ja tiež, ale opäť ho musím odhovárať. Máme to do Nitry ešte ďaleko a za chvíľu je večer. Zbiehame do chatovej oblasti Remata, nad Jelencom. Tiež tam je nejaký starý kemp. Od kempu nás cesta viedla úzkym spojovacím chodníčkom. Na bodliakoch som chytil defekt. Náhradná duša už nie je, musím lepiť. Z diaľky odrazu zahrmelo, nad kopcami sa hromadia čierne mraky. Po opravení defektu sme navyše ešte zablúdili kdesi na strmých zablatených cestách v lese nad Žiranami. Na nervy.

GPSko nám opäť pomohlo. Vďaka nemu nachádzame cestičku dole do Žirian. Nad Žiranmi sa mixovalo večerné slnko z juhozápadu a búrkové mračná zo severu. Na druhom kopci je veľký kameňolom s nákladnou lanovkou. Cesta nás viedla tým smerom. Búrka prichádza čoraz bližšie, cesta ako na truc stúpa. Na Sedlo pod Žibricou musíme bicykle až vytláčať, tak je tam strmo. Žibrica je najvyšší vrch v južnej časti Tríbeča. Zo sedla cesta ďalej vedie až na známy vrch Zobor nad Nitrou. Začína však mrholiť, síl je málo a ostať visieť v lese v búrke to posledné čo by sme si priali. Zjazdujeme teda do doliny do Štitár a po asfaltke šprintujeme pred lejakom do cieľa.

Konečne sme dorazili až k dedkovi. Nitre sa nakoniec búrka úplne vyhla. U dedka si dopriavame skvelú večeru, teplú sprchu, pivo a potom teplú posteľ. To bude spánok! Zajtra si dávame oddychový deň. Treba nám v Nitre čosi povybavovať, a potom budeme pokračovať.